Neslávny koniec slávneho lovca

Na začiatok chcem upozorniť, že tento článok nemá byť pokusom o morbidný ornitologický humor, ale krátkou správou o netypickom konci jedného lovca. Všetci dobre vieme, aké nástrahy číhajú na dravce a iné väčšie vtáky vo voľnej prírode, pretvorenej človekom na svoj obraz. Mnohé hynú na elektrických vedeniach, pri nárazoch do skla, ale aj pri stretoch s automobilmi alebo inými dopravnými prostriedkami.


Moji svokrovci, žijúci na dedine v okrese Poltár, majú malé hospodárstvo, nejaké zvieratá a trochu tej techniky za maštalou. Ako na každom dvore, aj u nich je dostatok rôznych zvyškov, na ktoré s radosťou prilietajú veľké kŕdle vrabcov alebo iných spevavcov. Niekedy je ich tu vidieť aj 60 naraz. A keďže ich dvor je na okraji dediny a nie ďaleko od lesa, využíva túto lokalitu v rámci potravinového rebríčka aj vyššie postavený tvor - jastrab krahulec (Accipiter nisus). Z rozprávania môjho svokra viem, že sem často zalietava loviť vrabce a nezriedka aj v jeho tesnej blízkosti prebiehal útok na nešťastného vrabca. Tie hľadajú útočisko v rôznych častiach jeho dvora, najviac niekde okolo kopy hnoja, v sene a podobne.


Pred niekoľkými dňami šiel svokor čosi robiť a potreboval ísť na jednom z jeho traktorov. Ako nasadol, na jeho veľké prekvapenie zistil, že v kabíne má spolucestujúceho, akurát, že sa chudák už vôbec nehýbal. Priamo pred volantom na nádrži traktora ležal uhynutý jastrab krahulec. Tento jedinec získal možno smutnú jedinečnosť v tom, že bol jeden z mála, ktorí zahynuli na vnútornej strane čelného skla automobilu. Traktor totiž už má čosi za sebou a nie všetky okná sú na svojom mieste. Jastrab evidentne naháňal nejakého vrabca. Ten sa snažil uniknúť a skryť priamo v traktore. Zadná časť je bez okna, aby vodič mohlo sledovať orbu alebo iné činnosti, ktoré s traktorom vykonáva. Chýba ale aj pravé okno na dverách. Vrabec vletel dnu cez zadný otvor a jastrab za ním. Vrabec ale pravdepodobne stihol vytočiť a vyletieť cez chýbajúce sklo. To ale jastrab už nestihol a stalo sa mu to osudným. Narazil do predného skla traktora a okamžite padol na nádrž, ktorá zasahuje až do vnútra kabíny.




Keď sme prišli ku svokrovcom po naše prázdninujúce deti, dozvedeli sme sa túto smutnú udalosť. Svokor krahulca odložil do voľnej klietky pre zajace, aby mi ho ukázal. Dravec bol už niekoľko dní mŕtvy, takže začínal páchnuť, ale spravil som niekoľko dokumentačných fotiek. Škoda, možno keby sme to vedeli skôr, mohol sa dať aspoň vypreparovať, ale v tomto stave to už nebolo veľmi možné. Ja som odhadol, že sa jedná asi o mladého samca, podľa veľkosti, ale istotu nemám.


Ako ukazuje táto príhoda, nástrah na vtáky číha všade dosť. Dnes bol úspešnejší malý vrabec, ktorý dokázal nájsť stratégiu na prežitie. Bohužiaľ pri tom prekonal aj svojho protivníka dosť fatálnym spôsobom. Aj to sa ale v prírode stáva. Všetkým veciam sa predísť nedá. Preto treba riešiť hlavne tie systémové problémy, ktoré spôsobujú smrť desiatok a stoviek dravcov ročne. Mnohé dokonca zámerným činom tvora druhu Homo Sapiens. Potom tieto situácie síce ostanú smutným príbehom, ale aspoň nebudú musieť byť vnímané v kontexte podstatne väčších zverstiev, ktoré sa na vtákoch páchajú.

Inkriminovaný traktor, ktorý má zadnú stranu celkom otvorenú.
Pohľad do vnútra kabíny, kde skončil život jastraba. Svokor ho našiel na plechu medzi volentom a predným oknom.

Nezvyčajný úlovok v potrave sokola sťahovavého

08.09.2009 som sa vybral na Hajnovejskú vodnú nádrž, pozrieť či v rámci ťahu nezaznamenám na hladine niečo zaujímavé. Za Veľkými Ripňanmi som si z auta všimol, že na poli sedí nejaký pre mňa nezvyčajný dravec, ktorý už pri letmom pohľade nemohol byť myšiakom, ktorých na tej lokalite posedáva vždy niekoľko desiatok.

Rýchle som sa s autom otočil, odparkoval a na moje veľké prekvapenie to bol sokol sťahovavý, mladý, ešte nevyfarbený, pravdepodobne tohtoročný vták. Aké však bolo moje sklamanie, keď sokol vyletel zrazu za sebou ťahal niekoľkocentimetrové sokoliarske pútka, ktoré mal pripevnené na oboch nohách a rolničku, ktorá ho tým príšerným zvukom musela veľmi otravovať!

Sťahováka som na tej istej lokalite pozoroval aj v nasledujúci deň. Tentoraz mal v pazúroch pravdepodobne holuba. Zdržiaval sa v blízkosti farmy hovädzieho dobytka, kde o divých holubov nebola núdza.

Ako sa neskôr ukázalo, sťahovák bol vynikajúci lovec preto aj napriek pútkam, ktoré mal na nohách nemal problémy so zaobstaraním potravy.

Ako trhal holuba, začala naň dorážať samica kane močiarnej. Sokol zaujal prikrčený postoj a bránil pred ňou svoju korisť. Po troch náletoch to samica kane močiarnej vzdala a odletela ďalej.

Dňa 12.09.2009 sme sa spolu s priateľkou stali svedkami neopísateľného divadla. Vracali sme sa z Nitrianskej Blatnice, ale cestu domov sme si o pár kilometrov predĺžili a šli sme cez Veľké Ripňany, so želaním či nestretneme sťahováka.

Mali sme šťastie, sokol sedel na svojom mieste. Posedával na oráčine. Takto sme ho pozorovali možno 10 min, so zaparkovaného auta. Odrazu sa len sokol strhol, nabral obrovské zrýchlenie, ale neustále sa držal nízko nad zemou a počas letu kopíroval terén. Takto letel asi 80 - 120m, keď odrazu nabral prudko výšku a začal stúpať. V tom sme si všimli, že tesne nad ním letí sokol myšiar. To už aj myšiar pochopil, že je zrejme terčom útoku, začala urputná naháňačka. Myšiar sa snažil zachrániť v blízkom oplechovanom senníku miestneho družstva, ale tesne pred tým, ako mohol doň vletieť cez štrbinu v streche, sťahovák ho dohonil. Myšiar začal neuveriteľne prenikavo kŕčovito pišťať, v tom priletelo na pomoc ulovenému sokolovi myšiarovy ďalších šesť myšiarov. Ulovený sokol naďalej pišťal, no to ho už sťahovák trhal na zemi. Zvyšní myšiari neustále dorážali na sťahováka, ten sa však venoval svojej koristi. Myšiari odleteli a prestali s dorážaním na sťahováka, až keď ulovený myšiar prestal vydávať kvílivé zvuky. Zrejme šlo o vylietanú rodinku sokola myšiara, ktorá takýmto spôsobom preukázala sociálne cítenie postihnutému jedincovi.

Ku sťahovakovi sme sa priblížili asi na 80m, ale bližšie sme už nešli, aby neodletel bez zaslúženej koristi.

Trhanisko som si bol nafotiť v nasledujúci deň. Po myšiarovi zostalo len perie.

Poslednú fotografiu sokola sťahovavého mám z 19.09.2009, kedy ho na lokalite fotil pán Kaňuščák.

Po tomto termíne som sťahováka pravidelne pozoroval až do 19.10.2009 (30.09., 10.10., 12.10., 17.10., 19.10.2009).

Sťahovák veľmi rád sedával na oráčine alebo blízkom kozli slamy, ale rád sedával aj na jabloniach alebo čerešniach popri hlavnej ceste.

Fotografie sokola sťahovavého som zaslal aj Jozefovi Chavkovi, ktorý jedinca určil ako samicu, čistú formu sokola sťahovavého.

Po termíne 19.10.2009 som už sťahováka nepozoroval. Buď odtiahol na nejakú inú lokalitu alebo sa mu stali osudnými pútka, ktoré naň číhali ako živá pasca. Je len otázkou času, kde sa nimi zachytí a zamotá, čo bude preň krutá pomalá smrť.

Príbeh jednej labutej rodinky

V roku 2009 som sa stretol s veľmi zaujímavým javom u labute veľkej (Cygnus olor) na vodnej nádrži Krtovce. Pravdepodobne sa jednalo o adopciu osirotených mláďat iným, cudzím párom, ktorý nejakým spôsobom o svoje mláďatá prišiel.

Vodná nádrž Krtovce sa nachádza na toku potoka Hlavinka prameniaceho v pohorí Považský Inovec. Rozloha vodnej nádrže je 19ha, jej zadná časť je tvorená bohatým porastom tŕstia a pálky, ako aj brehovými porastmi kríkov a stromov.

Nádrž je pravidelným hniezdiskom všetkých bežných druhov vodných a na vodu viazaných druhov. Pravidelne tu hniezdia kaňa močiarna, chriašteľ vodný, sliepočka vodná, lyska čierna, potápka chochlatá, potápka malá, bučiačik malý, trsteniarici veľkí, bahenní, obyčajní a malí, svrčiaci slávikovití a riečni. V posledných rokoch tu pravidelne hniezdi aj hrdzavka potápavá.

Okrem týchto obyvateľov vodnú nádrž na hniezdenie pravidelne využíva aj labuť veľká. V roku 2009 hniezdne teritórium obsadil adultný pár už 22.03.2009. Znášku začala samica zahrievať koncom mája. Ako sa neskôr ukázalo, pár dňa 01.07.2009 vodil päť mláďat, všetky boli šedé.

V blízkosti vodnej nádrže Krtovce sa vzdušnou čiarou asi 500m nachádza vodná nádrž Urmince II., pri obci Hajná Nová Ves. Vodná nádrž je napájaná potokom Dolinka, prameniacom takisto v pohorí Považský Inovec. Rozloha vodnej nádrže je 14ha, s menším pobrežným zárastom ako vodná nádrž Krtovce.

Druhové zloženie hniezdičov je podobné ako na VN Krtovce. Na oboch vodných nádržiach je zakázaný rybolov. Nádrže slúžia aj ako významný oddychový prvok pre migrujúce vtáctvo.

Taktiež, aj táto lokalita je hniezdiskom labute veľkej. V roku 2009 pár obsadil lokalitu 16.03.2009, teda takmer v rovnakom čase ako na VN Krtovce, avšak tento pár začal s hniezdením omnoho skôr. Samica započala inkubáciu už 28.03.2009, čo je pre tento druh naozaj veľmi skoro. Pár vyviedol 3 mláďatá (dve biele, jedno šedé) a už 24.05.2009 boli rodičmi sprevádzané na vodnej hladine. V tomto čase na susednej nádrži ešte len začínala inkubácia.

Na vodnej nádrži Krtovce prebiehalo všetko v poriadku, mláďatá rástli, rodinka bola celá, až do obdobia 05.09.2009, kedy odrazu záhadným spôsobom zo dňa na deň zmizli obaja adultní vtáci a na vodnej ploche zostalo päť osirotených mláďat. Zmiznutie adultov je záhada, pretože labuť je veľmi verná mláďatám a za normálnych okolností ich nikdy neopustí, a už nie obaja rodičia naraz. Žeby zástrel ad. vtákov ...? V tom čase už mláďatá na vodnej nádrži Hajná (I. polovica septembra) boli vzletné a spolu s rodičmi začali preletovať na vodnú nádrž Krtovce. Adulti z Hajnej nemali na vodnej nádrži Krtovce seberovného protivníka, rýchle si nádrž osvojili za svoj domovský okrsok a osirotené mláďatá začali veľmi ostro napádať a biť. Mláďatá sa roztratili, každé do iného kúta nádrže a postupne sa dve mláďatá z kŕdlika stratili a zostali len tri. Tie som často nachádzal mimo vodnej plochy, posedávať na okolitých poliach, často krát som ich musel priniesť aj zo 400m vzdialenosti od nádrže, nakoľko boli častokrát dezorientované a hrozilo im, že by ich v noci mohol napadnúť nejaký predátor.

Denne som na lokalitu chodil a snažil sa ich prikrmovať chlebom a starým pečivom, ktorý veľmi radi prijímali.

16.10.2009 boli na lokalite ešte štyri mláďatá pôvodného páru, po tomto dátume už len tri. Po tomto termíne labute z Hajnej natrvalo opustili Krtovce a nezdržiavali sa už ani na VN Urmince. Zrejme odtiahli s mláďatami niekam na zimovisko.

12.11.2009, už po výlove rýb na vodnej nádrži pristálo päť adultných vtákov, z ktorých dva (zjavne pár) začali o tri osirotené mláďatá javiť záujem. Spočiatku sa držali obďaleč, no neskôr ich už sprevádzali po celej vodnej nádrži. Pri kŕmení mláďat chlebom si držali odstup, ku mne sa nepriblížili, chleba neprijímali a čakali na mláďatá v dostatočnej vzdialenosti.

Zvyšné tri ad. labute 13.11. už na lokalite neboli, zostali tam len tieto dve, ktoré sa neustále zaujímali o mláďatá.

Mláďatá počas dňa chodili "napešo" na pašu, na pravú stranu vodnej nádrže, ktorá bola obsiata ozimnou pšenicou. Adultné vtáky zostávali na vode, boli však dosť nepokojné, keď boli bez mláďat a neustále s nimi udržovali hlasový kontakt.

Mláďatá, keď ma videli, že prichádzam na aute a mám pre ne chlieb, nechali pašu a išli mi naproti.

Neskôr sa na pašu odvážili aj adoptívny rodičia. Zaujímavé bolo, že zatiaľ čo mláďatá chodili na pašu peši (ešte nevedeli lietať), adultné vtáky vždy počkali kým tam prídu a neskôr za nimi prileteli z nádrže.

Po 1x som videl mláďatá letieť 14.11.2009. Bol to parádny pohľad a pocit! Po tomto momente som si myslel, že už je všetko v poriadku, keď prídu mrazy, mláďatá s rodičmi bezpečne odletia na nezamrznuté plochy. Ale nebolo tomu tak!

12.12.2009 pristál na hladine iný adultný vták a samec z náhradného rodičovského páru prejavil správanie ako v prípade vlastných mláďat a "narušiteľa" atakoval na hladine dovtedy, kým ten lokalitu neopustil a neodletel preč.

S príchodom polovice decembra nastala zmena počasia, začalo mrznúť a nočné teploty dosahovali aj -10°C. Dlhšiu dobu som nebol na vodnej nádrži, nakoľko mi to časovo nevychádzalo, preto 18.12.2009, keď to už bolo možné, ponáhľal som sa na nádrž pozrieť, čo je s mláďatami, či úspešne odleteli a opustili lokalitu. Nádrž už bola pod silnou vrstvou ľadu, labute som tam nevidel, preto som sa potešil, že všetko dobre dopadlo. Na moje prekvapenie, som však jedno mláďa našiel na poli, sedelo pri tŕstí, zjavne vyčerpané. Zvyšné dve labute odleteli so svojimi rodičmi. Zaujímavé, že toto mláďa zostalo na lokalite, aj keď už lietať vedelo.

Neváhal som, okamžite som ju chytil, dal do vreca a rozhodol som sa ju zaviesť na Váh do Piešťan a vypustiť ho pod Sklený most, kde zimuje niekoľko desiatok labutí.

Cestou som telefonoval pánovi Kaňuščákovi, že veziem na Váh labuť. Dohodli sme sa, stretli sme na parkovisku pri Váhu. Labuť sme okrúžkovali (A1118) a vypustili na Váh, medzi ostatné labute.

Prvé kroky na brehu Váhu

Záver:

• mladé labute som po prvý krát videl na hladine 01.07.2009, kedy ad. pár vodil päť mláďat.
• v období okolo 05.09.2009 záhadne zmizli obaja adultní rodičia, zostalo len päť osirotených mláďat
• po 16.10.2009 na lokalite zostali už len tri mláďatá. Zvyšné dve zmizli, zrejme uhynuli v dôsledku neustáleho prenasledovania a tvrdého atakovania párom z VN Urmince II.
• od 12.11.2009 sa mláďat ujal pár, ktorý na lokalitu priletel s troma inými ad. vtákmi. Tie však 13.11.2009 lokalitu opustili, zostal iba tento pár, ktorý pri mláďatách zostal až do ich spoločného odletu v polovici decembra. Počas starostlivosti o mláďatá vykazoval správanie a všetky znaky, akoby boli skutočnými rodičmi mláďat, vrátane teritoriálnych prejavov gunára voči iným príslušníkom rovnakého druhu.
• mláďatá boli na lokalite bez rodičov presne 54 dní
• zaujímavé je aj veľmi skoré hniezdenie páru z VN Urmince II.
  

Koncoročný minizraz na VN Ružiná

Na prelome posledného decembrového týždňa (z nedele 27. na pondelok 28.12.) sme uskutočnili ornitologickú rozlúčku s rokom 2009. Pri VN Ružiná (okres Lučenec) sa nás pozbieralo 7: M. Balog, F. Bednár, T. Karlík, D. Kerestúr, A. Krištín, M. Mojžiš a R. Václav.

Praktická časť stretnutia spočívala v tradičnom monitoringu vodného vtáctva na nádrži - zo zaujímavejších druhov tohoto regiónu možno spomenúť potáplicu prostrednú (1 ex.), potápku červenokrkú (1 ex.) a samca potápača malého.


Oddychovej časti akcie bol vyhradený večerný a nočný čas. Rozhovory, vyprávanie príbehov, oheň v kozube, večera šéfkuchára Dušana a trocha vína vytvorili v interiéri prepožičanej chaty zaujímavé predstavenie.




V pondelok ráno Dušan rekreačne roztiahol na "dvore" ornitologickú sieť a pomocou nahrávky králika zlatohlavého odchytil 1 zástupcu tohoto druhu, 1 brhlíka a 2 sýkorky veľké.
Pokojné nedeľné počasie vystriedal pomerne silný vietor, tak sme pred obedom zamkli chatu a rozišli sa oproti roku 2010.

Ako sme pelikána hľadali a skoro ani Dunaj nenašli

Na záver roku Pána 2009 sme spolu s Jankom Matulom a pani Elenkou z BA vybehli na Hrušovskú zdrž v nádeji, že uvidíme toho Rišovho Kvetkovho pelikána. Jeho príbeh hľadania tohto majestátneho vtáka by si zaslúžil samostatnú kapitolu, ale nebudem rozprávať za druhých. Je krásne ako platí prokadlo, keď nepríde hora k Mohamedovi, príde Mohamed k hore... Rišo naháňal po Maďarsku tohto vtáka celý rok, a keďže sa mu to nepodarilo, on sa veľkoryso zdvihol a priletel Rišovi rovno pod nohy. Právom bol teda asi prvý, kto si ho tu u nás všimol a navnadil mnohých ďalších na rýchle zmeny plánov.

Už ráno sme videli (alebo skôr nevideli) iba veľkú hmlu, ale vravíme si, keď už sme vstali, tak musíme ísť. Tak sme sa aj vybrali. Začali sme pri windsurfingovom centre pri Kalinkove na ľavom brehu Dunaja. Keď sme prešli cez hrádzu zdalo sa, že Dunaj niekto ukradol.... Ale nakoniec sme ho predsa medzi tými chumáčmi vaty našli. Nebolo vidieť skoro nič, ale kde tu preletel kormorán malý a ostatná klasika na zdrži, relatívne veľa chochlačiek... sivé aj vrkočaté, ako kde. Tak sme sa na Rišove odporúčanie vybrali proti prúdu do zátoky. Kus sme prešli aj autom dole po tráve, ale skončili sme pred takým rozbahneným úsekom, ktorý sme už neriskovali. Odtiaľ pekne pešo. Hmla miestami redla, občas hustla, ale my sme toho pelikána nikde nemali šancu vidieť. V lepších prípadoch bol dohľad tak 100-150 metrov, čo je na zdrž ukrutne málo...

Ale bola to fajn prechádzka. Na moje potešenie som podľa hlasu určil strnádku trstinovú (ďakujem Máňovi za naučenie a Jankovi za potvrdenie, aj ja sa pomaličky učím), nejaké zelienky a kopa sýkoriek... na vode labute, kačice a chochlačky, kde tu volavka popolavá. Z diaľky sme počuli nejaké ozývajúce sa husi, ale neboli to husi divé a viac o nich nevieme...

Cesta späť k autu ubiehala pomalšie, ale potúžili sme sa čajom, keksami a zvyšok posádky tuším aj marhuľovicou, ale toho som sa radšej ani nezúčastňoval, aby mi sliny veľmi netiekli. Keď sme sa vrátili autom ku centru, padlo rozhodnutie na moju zodpovednosť pokračovať autom rovno po hrádzi až do Vojky na kompu... celou cestou sme skúmali vodu, ale videli sme tak akurát chochlačky sivé, koooopu vrkočatých (krásne bolo ako sa z nich Janko tešil, keďže u nich v Trnave také počty nemal šancu vidieť). Nakoniec sa objavili nejaké potápky chochlaté a dokonca jeden samec potápača veľkého... To už začínalo byť zaujímavejšie aj pre mňa... Pani Elenka poslušne sedela vzadu a tešila sa z toho, že sa mi tešíme... Ale myslím, že aj ju to bavilo. Cestou
sme ešte vyplašili nejakého tmavého sokola, ale pre hmlu a jeho rýchly odlet tažko povedať, či to bol ten miestny sťahovák alebo niečo iné... Nikto si netrúfol povedať..

Tak sme nakoniec bez nejakého veľkého pozorovania došli až po kompu... Tam sme zistili, že môžeme čakať 40 minút, alebo ísť rovno domov... Nikomu sa nechcelo čakať, ale ešte sme
vybehli pozrieť na vodu... A tu zrazu taká malá divná "kachna"... Mňa neskúseného začiatočníka napadlo, že by to mohla byť samica potápača malého... Bola úplne blízko, tak sme rýchlo bežali po ďalekohľady a Janko aj po foťák... Ale hneď sa nám začalo zdať, že to asi nebude ono (či ona?)... Malo to tie biele líčka až úplne dozadu... Tak sme rýchlo vytiahli telefóny s Collinsom a šup ho hľadať... Čo to bude? Nigricollis? alebo Auritus? Trochu sa začala vzďaľovať a Janko začal nadávať na foťák, že sa s ním večer v posteli hral (toto vyhlásenie vzbudilo všeobecný úsmev a uštipačné poznámky) a že to má celé rozladené... Tak sme ju chvíľu sledovali, ale zdalo sa, že sa stráca do diaľky... Podarilo sa mi ešte nájsť samca potápača malého, jedného samca potápača veľkého... Potom sa nám naša kačicka vrátila... To sme už ale sledovali v Collinsovi na moje odporúčanie stránku Clangula Hyemalis...



Podobalo sa nám to na nejakú dospievajúcu samicu... S týmto záverom sme ale už aj ukončili naše pozorovania a utekali na kompu, lebo sme ju už počuli v dialke prichádzať z druhého brehu k nám...

Naše vzrušenie bolo také veľké, že sme si museli stále pripomínať, že sme tu kvôli pelikánovi... Kompa nás bezpečne prepravila na druhý breh. Tam sme už pre hmlu vyhlásili, že ideme rovno do Čunova a kašleme na ilegálne plazivé jazdenie po hrádzi. Jankovi a Elenke som poukazoval hlavné miesta na prehradení v Čunove, aby to tam lepšie poznali do budúcna. Nič nebolo poriadne na vode vidieť. Naším posledným hlavným cieľom bolo ešte miesto pod prehradením, kde sa na bahnitých nánosoch dajú na jeseň pozorovať kopy bahniakov a iných pekných na vodu viazaných druhov vtákov. Rišo vravel, že večer videli toho pelikána práve tam... Vidieť mohli, ale
my určite nie, keďže aj tam bola riadna hmla.

Janko sa vytešoval, že konečne už pozná tú slávnu Hrušovskú zdrž a ja som mal z toho radosť, že aj taký začiatočník môže niečo poznať (keď už nie vtáky, tak aspoň lokalitu :-) ) Na bahne sme videli celú kopu veľkých čajok a to som Jankovi prenechal monokulár, nech sa s nimi poteší. Okamžite začali lietať všetky tie názvy canus, michahellis, cachinnans a čo ja ešte viem čo... Krásne sa nám aj ozývali. Bola to paráda. Elenka si všimla jedného pobehujúceho kalužiačika malého... Celkom dobrý údaj na túto ročnú dobu... Po pelikanovi ale ani chýru, ani slychu...

Tak sme sa nakoniec naložili a opustili našu krásnu Hrušovskú zdrž. Jankovi som ešte ukázal Čunovo, kde a ako sa dostane na zdrž, lebo už mal v tom jasno, že toto je miesto, kam bude cez zimu chodievať, keď mu tie jeho rybníky vypustia.

Výlet sa aj napriek nepriazni počasia celkom vydaril. Nevideli sme síce toho pelikána (neboj, ja ťa ešte prídem obzerať), ale naše pozorovania boli aj tak nad plán.

Deň druhý alebo skôr prvý (1.1.2010) ?

S mojom manželkou sme si vytvorili takú tradíciu, že Silvestra veselo prespíme a druhý deň ráno vyrážame na turistiku. Tento rok nemal byť výnimkou. Plány boli ísť do Karpát na Záruby, ale keďže večer ma skolila nejaká teplota, ráno som výlet zrušil. Ale nedalo mi to sedieť celý deň doma a tak sme zmenili taktiku. Ide sa na lužné lesy. A samozrejme nemôžeme vynechať Hrušovskú zdrž... Šli sme vyslovene iba po tom pelikánovi. Narýchlo som z hrádze preskúmal veľkú zátoku nad prehradením, ale bol opar a nič som nevidel. Tak sme sa presunuli na opačnú stranu a skúmali zátoku pod prehradením. Zrazu som v diaľke zazrel čosi podozrivé... Monokulár odpočíval ešte v púzdre a tak som sa spýtal mojej manželky, čo si o tom veľkom bielom tvorovi myslí... na jej jasné "áno!" sme sa plný vzrušenia a očakávania rozbehli k autu tak, ako to robia tí hrdinovia v amerických filmoch. Rýchly presun ku bráne, kadiaľ sa dá dostať dole pod prehradenie, vybalenie monokulára (už bol celý žeravý, ale to možno len mne horeli ruky). Vybrali sme foťák a rýchlo dole... Hneď ako to bolo možné som to rozložil a kontroloval terén...


"Máme ho!!!" ozvalo sa z naši úst a vtedy som dostal konečne prvú novoročnú pusu... Na to ale nebol čas, skoro sme utekali dole na dobre známe miesto, kde sme deň predtým videli toho kalužiačika. Pelikán si majestátne plával na konci bahnitej plochy a kontroloval terén. Bol tam jasným pánom všetkého tvorstva. Rýchlo sme fotili, pozerali, tešili sa a diskutovali o jedinečnosti tohto pozorovania. Bolo to neuveriteľne krásne a vzrušujúce. Proste krásna Novoročná paráda.




Vták sa ale rozhodol odcestovať dole vodou a stále sa viac a viac vzďaľoval smerom ku hlavnému korytu starého Dunaja, ktoré vyúsťuje z lagúny pod prehradením. Padlo rozhodnutie, že skúsime ísť bližšie. Dilema bola, či ísť pešo južnou stranou, aby sme mali dobré svetlo, alebo radšej rýchlo autom popri severnom brehu, kadiaľ chodievajú rybári na svoje fleky. Vyhrala severná strana a už aj sme frčali... Miesto som celkom poznal, už som sa tam pohyboval, tak som šiel na istotu. V jedným okom som sledoval rozbahnenú lesnú cestu a druhým vodnú hladinu. A tu sa zrazu ukázal!!! Bol iba 10-15 metrov od brehu. Našťastie nás veľmi nespozoroval, ako sme prišli. Brzdil som veľmi pomaly, všetko bolo podriadené jedinému cieľu, nevyplašiť ho skôr, ako budú hotové aspoň nejaké fotky. Opatrne sme vyšli von z auta, pomaly zišli až dole ku brehu a začali fotiť. Fešák si ležérne plával povedľa nás akoby sa ani nechumelilo (našťasie sa naozaj nechumelilo, ale svietilo nám trochu nepríjmené protisvetlo). Spúšť cvakala koľko vládala, ale môj kompakt nie je nič moc. Tak som začal špekulovať, že skúsim RAW mód a plné rozlíšenie... Ako som začal šaškovať s foťákom, kamoš sa odrazu napriahol hlavou dozadu, vymrštil sa a už aj letel. Taký malý hydroplán. Rýchlo som prestavoval foťák, nech mám aspoň pár záberov z toho letu, ale podarili sa mi už len také vzdialené. Tak či tak sme s veľkou radosťou pozerali za týmto elegánom s veľkým zobákom, ako elegantne nabral výšku a stratil sa niekde za priehradou.





Snáď zosadol do Kalinkovskej zátoky... Snáď tu ešte ostane, aby pobavil pozorných okoloidúcich a snáď aj nejaký poriadny fotograf s poriadnou výbavou bude mať šancu zachytiť túto nevšednú návštevu. My sme dnes mali veľké šťastie a sme za to naozaj vdační. Takéto prekvapenia sa len tak nevidia. Plní radosti a vzrušenia sme konečne s kľudom sadli do auta a vybrali sa do slnkom zaliatych lužných lesov, kde nás už čakali ďalšie skvelé dobrozdružstvá... Ale to je už iná rozprávka, ktorá sem nepatrí.

Martin Balog