Už ráno sme videli (alebo skôr nevideli) iba veľkú hmlu, ale vravíme si, keď už sme vstali, tak musíme ísť. Tak sme sa aj vybrali. Začali sme pri windsurfingovom centre pri Kalinkove na ľavom brehu Dunaja. Keď sme prešli cez hrádzu zdalo sa, že Dunaj niekto ukradol.... Ale nakoniec sme ho predsa medzi tými chumáčmi vaty našli. Nebolo vidieť skoro nič, ale kde tu preletel kormorán malý a ostatná klasika na zdrži, relatívne veľa chochlačiek... sivé aj vrkočaté, ako kde. Tak sme sa na Rišove odporúčanie vybrali proti prúdu do zátoky. Kus sme prešli aj autom dole po tráve, ale skončili sme pred takým rozbahneným úsekom, ktorý sme už neriskovali. Odtiaľ pekne pešo. Hmla miestami redla, občas hustla, ale my sme toho pelikána nikde nemali šancu vidieť. V lepších prípadoch bol dohľad tak 100-150 metrov, čo je na zdrž ukrutne málo...
Ale bola to fajn prechádzka. Na moje potešenie som podľa hlasu určil strnádku trstinovú (ďakujem Máňovi za naučenie a Jankovi za potvrdenie, aj ja sa pomaličky učím), nejaké zelienky a kopa sýkoriek... na vode labute, kačice a chochlačky, kde tu volavka popolavá. Z diaľky sme počuli nejaké ozývajúce sa husi, ale neboli to husi divé a viac o nich nevieme...
Cesta späť k autu ubiehala pomalšie, ale potúžili sme sa čajom, keksami a zvyšok posádky tuším aj marhuľovicou, ale toho som sa radšej ani nezúčastňoval, aby mi sliny veľmi netiekli. Keď sme sa vrátili autom ku centru, padlo rozhodnutie na moju zodpovednosť pokračovať autom rovno po hrádzi až do Vojky na kompu... celou cestou sme skúmali vodu, ale videli sme tak akurát chochlačky sivé, koooopu vrkočatých (krásne bolo ako sa z nich Janko tešil, keďže u nich v Trnave také počty nemal šancu vidieť). Nakoniec sa objavili nejaké potápky chochlaté a dokonca jeden samec potápača veľkého... To už začínalo byť zaujímavejšie aj pre mňa... Pani Elenka poslušne sedela vzadu a tešila sa z toho, že sa mi tešíme... Ale myslím, že aj ju to bavilo. Cestou
sme ešte vyplašili nejakého tmavého sokola, ale pre hmlu a jeho rýchly odlet tažko povedať, či to bol ten miestny sťahovák alebo niečo iné... Nikto si netrúfol povedať..
Tak sme nakoniec bez nejakého veľkého pozorovania došli až po kompu... Tam sme zistili, že môžeme čakať 40 minút, alebo ísť rovno domov... Nikomu sa nechcelo čakať, ale ešte sme
vybehli pozrieť na vodu... A tu zrazu taká malá divná "kachna"... Mňa neskúseného začiatočníka napadlo, že by to mohla byť samica potápača malého... Bola úplne blízko, tak sme rýchlo bežali po ďalekohľady a Janko aj po foťák... Ale hneď sa nám začalo zdať, že to asi nebude ono (či ona?)... Malo to tie biele líčka až úplne dozadu... Tak sme rýchlo vytiahli telefóny s Collinsom a šup ho hľadať... Čo to bude? Nigricollis? alebo Auritus? Trochu sa začala vzďaľovať a Janko začal nadávať na foťák, že sa s ním večer v posteli hral (toto vyhlásenie vzbudilo všeobecný úsmev a uštipačné poznámky) a že to má celé rozladené... Tak sme ju chvíľu sledovali, ale zdalo sa, že sa stráca do diaľky... Podarilo sa mi ešte nájsť samca potápača malého, jedného samca potápača veľkého... Potom sa nám naša kačicka vrátila... To sme už ale sledovali v Collinsovi na moje odporúčanie stránku Clangula Hyemalis...
Podobalo sa nám to na nejakú dospievajúcu samicu... S týmto záverom sme ale už aj ukončili naše pozorovania a utekali na kompu, lebo sme ju už počuli v dialke prichádzať z druhého brehu k nám...Naše vzrušenie bolo také veľké, že sme si museli stále pripomínať, že sme tu kvôli pelikánovi... Kompa nás bezpečne prepravila na druhý breh. Tam sme už pre hmlu vyhlásili, že ideme rovno do Čunova a kašleme na ilegálne plazivé jazdenie po hrádzi. Jankovi a Elenke som poukazoval hlavné miesta na prehradení v Čunove, aby to tam lepšie poznali do budúcna. Nič nebolo poriadne na vode vidieť. Naším posledným hlavným cieľom bolo ešte miesto pod prehradením, kde sa na bahnitých nánosoch dajú na jeseň pozorovať kopy bahniakov a iných pekných na vodu viazaných druhov vtákov. Rišo vravel, že večer videli toho pelikána práve tam... Vidieť mohli, ale
my určite nie, keďže aj tam bola riadna hmla.
Janko sa vytešoval, že konečne už pozná tú slávnu Hrušovskú zdrž a ja som mal z toho radosť, že aj taký začiatočník môže niečo poznať (keď už nie vtáky, tak aspoň lokalitu :-) ) Na bahne sme videli celú kopu veľkých čajok a to som Jankovi prenechal monokulár, nech sa s nimi poteší. Okamžite začali lietať všetky tie názvy canus, michahellis, cachinnans a čo ja ešte viem čo... Krásne sa nám aj ozývali. Bola to paráda. Elenka si všimla jedného pobehujúceho kalužiačika malého... Celkom dobrý údaj na túto ročnú dobu... Po pelikanovi ale ani chýru, ani slychu...
Tak sme sa nakoniec naložili a opustili našu krásnu Hrušovskú zdrž. Jankovi som ešte ukázal Čunovo, kde a ako sa dostane na zdrž, lebo už mal v tom jasno, že toto je miesto, kam bude cez zimu chodievať, keď mu tie jeho rybníky vypustia.Výlet sa aj napriek nepriazni počasia celkom vydaril. Nevideli sme síce toho pelikána (neboj, ja ťa ešte prídem obzerať), ale naše pozorovania boli aj tak nad plán.
Deň druhý alebo skôr prvý (1.1.2010) ?
S mojom manželkou sme si vytvorili takú tradíciu, že Silvestra veselo prespíme a druhý deň ráno vyrážame na turistiku. Tento rok nemal byť výnimkou. Plány boli ísť do Karpát na Záruby, ale keďže večer ma skolila nejaká teplota, ráno som výlet zrušil. Ale nedalo mi to sedieť celý deň doma a tak sme zmenili taktiku. Ide sa na lužné lesy. A samozrejme nemôžeme vynechať Hrušovskú zdrž... Šli sme vyslovene iba po tom pelikánovi. Narýchlo som z hrádze preskúmal veľkú zátoku nad prehradením, ale bol opar a nič som nevidel. Tak sme sa presunuli na opačnú stranu a skúmali zátoku pod prehradením. Zrazu som v diaľke zazrel čosi podozrivé... Monokulár odpočíval ešte v púzdre a tak som sa spýtal mojej manželky, čo si o tom veľkom bielom tvorovi myslí... na jej jasné "áno!" sme sa plný vzrušenia a očakávania rozbehli k autu tak, ako to robia tí hrdinovia v amerických filmoch. Rýchly presun ku bráne, kadiaľ sa dá dostať dole pod prehradenie, vybalenie monokulára (už bol celý žeravý, ale to možno len mne horeli ruky). Vybrali sme foťák a rýchlo dole... Hneď ako to bolo možné som to rozložil a kontroloval terén...
"Máme ho!!!" ozvalo sa z naši úst a vtedy som dostal konečne prvú novoročnú pusu... Na to ale nebol čas, skoro sme utekali dole na dobre známe miesto, kde sme deň predtým videli toho kalužiačika. Pelikán si majestátne plával na konci bahnitej plochy a kontroloval terén. Bol tam jasným pánom všetkého tvorstva. Rýchlo sme fotili, pozerali, tešili sa a diskutovali o jedinečnosti tohto pozorovania. Bolo to neuveriteľne krásne a vzrušujúce. Proste krásna Novoročná paráda.
Vták sa ale rozhodol odcestovať dole vodou a stále sa viac a viac vzďaľoval smerom ku hlavnému korytu starého Dunaja, ktoré vyúsťuje z lagúny pod prehradením. Padlo rozhodnutie, že skúsime ísť bližšie. Dilema bola, či ísť pešo južnou stranou, aby sme mali dobré svetlo, alebo radšej rýchlo autom popri severnom brehu, kadiaľ chodievajú rybári na svoje fleky. Vyhrala severná strana a už aj sme frčali... Miesto som celkom poznal, už som sa tam pohyboval, tak som šiel na istotu. V jedným okom som sledoval rozbahnenú lesnú cestu a druhým vodnú hladinu. A tu sa zrazu ukázal!!! Bol iba 10-15 metrov od brehu. Našťastie nás veľmi nespozoroval, ako sme prišli. Brzdil som veľmi pomaly, všetko bolo podriadené jedinému cieľu, nevyplašiť ho skôr, ako budú hotové aspoň nejaké fotky. Opatrne sme vyšli von z auta, pomaly zišli až dole ku brehu a začali fotiť. Fešák si ležérne plával povedľa nás akoby sa ani nechumelilo (našťasie sa naozaj nechumelilo, ale svietilo nám trochu nepríjmené protisvetlo). Spúšť cvakala koľko vládala, ale môj kompakt nie je nič moc. Tak som začal špekulovať, že skúsim RAW mód a plné rozlíšenie... Ako som začal šaškovať s foťákom, kamoš sa odrazu napriahol hlavou dozadu, vymrštil sa a už aj letel. Taký malý hydroplán. Rýchlo som prestavoval foťák, nech mám aspoň pár záberov z toho letu, ale podarili sa mi už len také vzdialené. Tak či tak sme s veľkou radosťou pozerali za týmto elegánom s veľkým zobákom, ako elegantne nabral výšku a stratil sa niekde za priehradou.
Snáď zosadol do Kalinkovskej zátoky... Snáď tu ešte ostane, aby pobavil pozorných okoloidúcich a snáď aj nejaký poriadny fotograf s poriadnou výbavou bude mať šancu zachytiť túto nevšednú návštevu. My sme dnes mali veľké šťastie a sme za to naozaj vdační. Takéto prekvapenia sa len tak nevidia. Plní radosti a vzrušenia sme konečne s kľudom sadli do auta a vybrali sa do slnkom zaliatych lužných lesov, kde nás už čakali ďalšie skvelé dobrozdružstvá... Ale to je už iná rozprávka, ktorá sem nepatrí.Martin Balog
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára